Vykojený mozog

Pri našom poslednom pracovnom rozhovore mi môj exšéf Vašek povedal ničo ako: „Rád poslouchám tvoje názory, škoda jen, že ti pak změkne mozek.“ Bolo to drsné a v poslednom štádiu tehotenstva som to znášala zla, aj keď mi bolo jasné ako to myslel. Ale tehotnému vzťahovačnému jednináčikovi nerobí dobre, keď ho niekto považuje, alebo sa chystá považovať, za niečo divne menejcenné. Bolo mi ale tiež jasné, že to inak nebude, lebo je to proste fakt. Podmienený minimálne tým, že som sa rozhodla zostať doma a nenastúpiť hneď po šestonedelí do práce. Takže budem mať aj ja vykojený mozog… No dobre.

Takmer som na túto príhodu už aj zabudla. Pripomenulo mi ju čítanie knižky Som mama od Kristíny Farkašovej. A nie len pripomenulo, ale aj mi to celé nejak docvaklo. Mne to vlastne nevadí! ? Myslím ten zmäknutý mozog. Mne je fajn a som spokojná v tejto prečudesnej mamičkovskej komunite, som spokojná sama so sebou a je mi dobre tam, kde momentálne som. Kto by to povedal, že? ?

Je mi nejak jedno, že sa s bezdetnými nemám veľmi o čom rozprávať. No a čo, že všetkým vykladám ako Mr. R momentálne spáva, čo nové sa naučil a koľkokrát sa teraz kojí. Aj ja počúvam ako sa ostatným darí v škole a v práci, ako sa v piatok opili, čo si kto nové kúpil a kam ide na Silvestra. Tiež ma to moc nebere, ale keď chcem vedieť ako kto žije, tak je to tak. Taký je život. Tolerujem to rovnako ako tolerujem ľuďom rôzne vlastnosti. Niekto žije tak a niekto inak. Niekto si vykojí mozog ráno do 9:30, niekto ho stratí večer pri tretej vodke ?

Kým sa pohybujem v tomto podivnom materskom časopriestore, tak je to v pohode. Horšie to potom bude, keď sa s tým zmäknutým mozgom budem snažiť zaradiť do bežného života medzi ostatných ľudí s normálne tvrdými mozgami… ?

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *