Sama celý deň

matka

Keď som sa v nedeľu vrátila z dvojhodinového opušťáku, ktorý som strávila nakupovaním vianočných darčekov, privítal ma bledý, nervózny Fero so slovami: „Máme nevychované dieťa. Neviem ako to s ním môžeš vydržať sama celý deň.“

„No ako? Niektoré dni sú lepšie, niektoré horšie. A v tie horšie, už od obeda pozerám na hodiny, kedy sa vrátiš domov. Od piatej prešľapujem pred dverami a počítam každú minútu po šiestej. Takže asi tak.“

Ešte som sa spýtala, čo sa stalo. Tak vraj plakal, že nechce ísť domov z ihriska, overal je blbý, lebo je veľký a nevie v ňom chodiť, ešte nekakal, rozmrvil brumíka po podlahe a zamazal taburetku, nechcel sa prezliekať, hovorí ham-ham a potom nechce jesť, vypína vysávač, keď sa človek snaží vysávať, rozhadzuje hračky a so žiadnou sa nechce hrať, všetky vymyslené zábavky odmieta a silou-mocou sa chce hrať s telefónom, ktorý je rozbitý a drží pokope už len silou vôle, a keď mu to človek nedovolí, tak reve akoby mu niekto rezal do ruky. „On ma asi nemá rád.“ „Ale má ťa rád. On to nerobí naschvál, len mu niečo je a ešte si neprišiel na to, čo to je.“

Proste normálka. Nádych. Výdych. Ide sa večerať, to jest rozhadzovať chlieb po zemi, vypľúvať šunka, rozlievať pitie. Ako skoro každú večeru, zakončíme to pribináčikom a polovicou výživy. Nádych. Výdych. Kúpanie. Nádych. Výdych. Ide sa spať.

Však aj vy máte také dni? Také, že sa modlíte, aby už niekto konečne prišiel a priložil ruku k „dielu“. ?

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *