Lúčenie

Bývať bez príbuzných, babiek, dedkov, tiet a rodinných príslušníkov všeobecne je často dosť otrava. Nevýhody vypisovať nebudem a o výhodách taktne pomlčím, ale najzvláštnejšia je tá intenzita, keď už sa osobne vidíme. Žiť s niekým v jednom meste a vidieť sa podchvíľou na hodinku je oveľa menej intenzívne ako uňho raz za mesiac-dva stráviť víkend. Byť stále spolu a vyťažiť z toho maximum. Vyžmýkať zo seba navzájom toho čo najviac a pritom sa čo najviac nabiť do budúcnosti. Ak nechápete ako to myslím, tak asi máte príbuzných na dosah, alebo to proste zle vysvetľujem ? Nevadí.
Najhoršie sú ale lúčenia a tých posledných 20 minút na stanici, kým odíde vlak. Všetko sme si už povedali, 128krát sa rozlúčili, zakývali si, odfotili sa na poslednú chvíľu, zase sa rozlúčili, zamávali, zatlačili slzu, poobjímali, vybozkávali a teraz už len ten, čo odchádza stojí medzi dverami a čaká, lebo mu je zaťažko odísť do kupé, a tak čaká, kým sa dvere automaticky nezavrú a vlak sa nepohne. Potom si ešte mávame, až kým je vlak z dohľadu. Píšeme si smsky z vlaku a posielame fotky a nakoniec cestujúci hlási, že došiel v poriadku a už je doma. No… trojdielny román by z toho šlo napísať, že by sa ani Tolstoj zaň nemusel hanbiť. ???
Tak teda čaute. Ahoj. Majte sa. A zajtra sa vidíme. Páá. ???? Bývate s rodinou, či bez? Tiež to lúčenie tak prežívate?

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *